Za hranicou tela a priestoru

Po zažití skúsenosti bez zraku sa v pamäti zafixujú silné momenty zdolávania priestoru a vyhodnocovanie správania na základe informácií prijatými inými možnosťami ako vizuálnými. Práve známy priestor, ktorým som prechádzala bez toho aby som ho videla, ukázal nové hodnoty a možnosti. Sústredila som sa na materialitu pohybu, ktorý opisoval nie len jeho fyzické hranice, ale aj rôzne citelné podnety vyžarujúce smerom k môjmu telu a zmyslom. Zistila som, že dovtedy vnímaný priestor zrakom ponúkal len obmedzené informácie. Prvotná intuitívna domienka o tom, že pozerať sa na poškodenie zraku nie ako na postihnutie, ale ako na inú možnosť zažívania, sa stala inšpiratívnym základom môjho projektu. K tejto domienke ma viedol práve fakt, že architektúra je silno spätá s priestorom a zažívanie priestoru je silno spätý so zrakom, teda môže byť obohacujúce ponúknuť ľuďom priestor cez iné prežívanie. To, akým spôsobom vnímame priestor nezávisí len na fungovaní zraku, ale aj na fungovaní mozgu. Detský mozog sa medzi 3-7 rokom vývíja veľmi rýchlo, a to pomocou hry, či priestorovvých zážitkov. Mozog nám svojou plasticitou ponúka veľký objem pamäte, kde sa prvotne zapíše, skoro všetko, čo do 7 rokov okolo seba vidíme. Dôležitejšie je ale to, čo neskôr v pamäti zostane a nevytratí sa. Ide práve o takú informáciu, ktorá bola silno podporená roznými podnetmi. Tu som sa snažila vložiť mulstisenzorickú skúsenosť, ktorú používajú nevidiaci ako životnú potrebu pri pohybe priestorom a kompenzáciu zraku. U detí vidiacich dokážu multisenzorické podnety podprorovať zdravý emočný vívin, ale aj vytváranie synapsií v mozgu. Prepojenie týchto dvoch skupín detí, ktoré si môžu byť navzájom inšpiráciou pri odlišnom spracovaní informácií z prostredia, môže priniesť aj iný pohľad na postihnutie, ktorý ukáže, že určitá vada len pozmení spôsob prežívania, ktorý je rovnako kvalitný a možno ešte kvalitnejší.